Všímame si všetko okolo seba, čítame alebo počúvame správy, nakupujeme knihy, sledujeme ostatných, počúvame podcasty a debaty, aby sme si do pomyselného kufríka informácií a vedomostí pridali ešte väčší náklad. Ako často sa ale zamýšľame nad fungovaním toho, čo je pre našu existenciu najdôležitejšie?
Koľkokrát za minútu nám udrie srdce? Koľko litrov krvi za ten istý čas najdôležitejší sval v tele prepumpuje a koľkokrát sa počas 60 sekúnd nadýchneme? Čo nás v tele zahrieva? Prečo deti necítia zodpovednosť a na čo je dobrá horúčka?
Započúvali ste sa niekedy do tlkotu srdca vášho partnera, manžela, dieťaťa, otca…? Zladili ste niekedy svoj dych s človekom, ktorého ste práve objímali? Vnímali ste niekedy po otužovaní, ako vám studená krv prúdi do jadra tela, ako vás striasa, ako keby ste mokré prsty vložili do elektrickej zástrčky a ako sa vaše cievy v končatinách s pribúdajúcimi minútami otvárajú? Viete prečo to tak je? Poznáte svoje telo?
Venujeme toľko času poznávaniu vecí a ľudí, zvieratám, jedlu, prírode, krajinám na druhom konci sveta, mestám na iných svetadieloch, ale len málokedy si nájdeme čas na spoznávanie samých seba, hoci so sebou trávime 24 hodín denne, sedem dní v týždni, celý život.
Poznať svoje telo neznamená iba poznať názvy všetkých svalov a kostí. Znamená to rozumieť mechanizmom, vďaka ktorým môžeme každý deň jesť, piť, spať, cvičiť, čítať, robiť všetko to, čo robíme. Človek, ktorý svoje telo berie na vychádzky po nevychodených cestách (ako napríklad otužilec), by svoje telo mal poznať o to lepšie. Dozvedieť sa a naučiť sa, ako funguje, však nie je koniec študijného plánu. Vedomosti treba vziať do praxe.
Keď sa najbližšie ocitnete v ľadovej vode, zatvorte oči a vnímajte svoje telo. Precíťte, ako sa mozgová aktivita zníži, vnímajte, ako sa tlkot rozbehnutého srdca pomaly spomaľuje, ako sa dych prehlbuje, ako bránica tlačí orgány dolu a dáva pľúcam maximálny priestor na kvalitný, hlboký nádych, ako sa cievy v rukách a nohách sťahujú, ako sa pohyby v nich spomaľujú. Spoľahnite sa vtedy na svoj hypotalamus, časť mozgu, ktorá sa o vás v chlade stará, ktorá vie, čo je pre vás najlepšie a nenechá vás v štichu. Roztrasie vás, ak je treba, natiahne na vás husiu kožu a vysiela vám do mozgu signály o teplote vody, v ktorej sa práve nachádzate. Telo je krehké a silné súčasne. Má v sebe zakódované jednoduché primitívne inštinkty, ktoré nás udržujú pri živote, ale aj komplexné systémy, vďaka ktorým uvažujeme, uvedomujeme si samých seba a zvažujeme svoje činy.
Ľudské telo, moje, tvoje, Wimovo aj Martinovo, sa vo veľa veciach podobá na iné telá, a vo veľa aspektoch sa odlišuje. Je jedno, kto vydrží koľko minút v ľadovej vode a akú dlhú zádrž po cykle 30 nádychov a výdychov mu ukážu stopky. Metóda Wima Hofa je okrem iného o poznávaní vlastného tela, jeho možností, schopností, túžob, pocitov… Dajme mu v roku 2019 priestor spoznať sa lepšie ako doteraz. Nerobme veci mechanicky. Vypnime svojho autopilota a vnímajme každý nádych, krok, každý ponor do ľadovej vody. Zabudnime na chvíľku na slová – telo ich nepotrebuje na to, aby nám niečo povedalo. Sledujme jeho neverbálne signály – bolesti, vzrušenie, únavu, nadšenie, myšlienky, emócie. Dajme mu občas priestor na samotu, aby mohlo objavovať, čo v sebe skrýva, ako funguje a čo od nás v danom momente chce.
